(41) Smer juh

09 júl 2011

Za posledné dva mesiace som si na ceste prežil všeličo. Búrky a nekonečné lejaky, strastiplný prvý defekt, vybitú batériu, zimy, horúčavy, omrzliny aj spáleniny. Cez to všetko som sa dostal a išiel ďalej, to všetko bolo vpodstate očakávané na ceste takéhoto druhu. Ale teraz, teraz som prvýkrát pocítil úzkosť. Je to presne tá udalosť o ktorej som vedel, že sa raz stať musí, a predsa ma zasiahla akosi prekvapujúco nečakane. Už totižto niet kam ísť ďalej na sever…

…predo mnou je už len oceán, vo všetkých farbách a skupenstvách vody, chýba len ľad a ten si v sebe nosím…

 

…len jeden smer zostal na výber, na juh. Smutno mi je, akoby som nečakal, že sa to stane. Chcel som ísť len na sever, nejak som zabudol vymyslieť, čo bude ďalej…

Vlastne je to tak bežné… západný človek je podivne nastavené stvorenie, ktoré si stále nastavuje ciele ako nejaké konce svojho snaženia. Sme donekonečna zvedaví ako to skončí. Ako skončí film, či dokončí dieťa školu, nech už skončí pracovná doba a nech to už vlastne všetko skončí. A tak sa pekne tvrdohlavo staviame voči vyššej moci prírody, ktorá pozná len nekonečnú kontinualitu. Príroda predsa nepozná koniec, iba zmenu. Tak to má byť.

…a tak som nakoniec rád, že dosiahnutím môjho severného cieľa nič nekončí. Nie, cesta ide ďalej, len som zmenil smer…

 

 

…pred nami ešte toľká nekonečnosť…

 

 

…musím sa vám inak priznať, že je hlboká noc, na obrázkoch to počas polárneho dňa nie je vždy zrejmé…

 

 

…niekde tam ďaleko na juhu je naozajstná noc, tma a vy spíte, ale tu svieti slnko na odľahlú rybársku dedinku Snefjord, a to je pekné…

 

 

…je teplo, vrchol kratučkého leta…

 

 

…musím ísť veľmi pomaly, stále mi skáču do cesty soby…

 

 

…ďaleko nad hranicou lesa, kde tu fliačok snehu a zmrznutá zem, priveľmi oranžové svetlo nočného slnka…

 

 

…nebývajú tu ľudia ako my, tu bývajú ľudia národa Saami, pôvodní obyvatelia severu Škandinávie. Dnes sa im všeobecne hovorí Laponci, i keď to nie je správne, Laponci sú len jedna časť Saamov a títo to zrovna nie sú. Mohli by sa aj uraziť, kebyže ich tak nazvem. Ale neurazia sa, pretože nemajú záujem sa rozprávať. Zatiaľ čo Malina ako tvor južanský spôsoboval čím ďalej na sever väčší rozruh, údiv, ukazovanie prstom a neustále otázky, tu na absolútnom severe nevyvoláva vôbec nič…

 

 

…viete čo je to dokonalé ticho? Tu je, ja ho z toho obrázku ešte stále počujem, dlho som sa prechádzal po tejto ceste a počúval ho…

 

 

…a potom som si do ticha pustil Zátišie. To musím počuť každý deň, inak je to zlý deň…

 

 

…heš! Idem ja…

 

 

…praví Saami: červený dom, kôlnička, príves a auto. Za domom pod plachtou vidno kúsok snežného skútra, je leto, tak spí…

 

 

…a Saami drevený kostolík mi pripomína, že aj keď som ďaleko vo svete z dokumentárnych filmov, stále som u nás v Európe, že aj keď je tu všetko tak iné, a vôbec každý kúsok Európy je celkom iný, toto nás spája…

 

 

…ráno som už bol unavený, zložil som sa tu pri potoku s pekne nadizajnovaným odpočívadlom. Bolo veľmi teplo, vysoko nad 20 stupňov, tak som sa aj vyčlapotal. Celkom takto som si sever nepredstavoval, je tu teplo. To nie je tak dobré ako sa môže zdať, pretože okolo mňa lieta asi kikilión komárov a medzi nimi je príjemnejšie pohybovať sa zabalený do svetrov a rukavíc, než v krátom tričku. Dúfam vo vietor a zimu…

 

 

…ale teraz už spím. Dnes som nezašiel ďaleko, na juh sa mi nejde tak ľahko…

…a pred nami je ešte veľmi dlhá cesta.