(36) Vestvågøy a hippie nášho storočia

Posledné dni som si zarobil pekný spánkový deficit a tak som dnes vstal až na obed. Nikde nikoho. Moje zásoby jedla sú akési prázdne. Ale veľmi sa mi nechce odísť, išiel som tri dni za sebou a to je čas na oddych. Vytiahol som svoju pokazenú navigáciu a začal do nej vŕtať. Keď raz pôjdem na juh, bolo by dobré ju mať. Je tam veľa ciest, veľa ľudí, nechcem vybehnúť na nejakú bláznivú diaľnicu. Kým som všetko rozoberal, prišla stará dodávka, hore biela, dole čierna, predelená oranžovým pásikom. Vybehol z nej párik -násť ročne vyzerajúcich detí a spýtali sa ma, či môžu byť moji susedia. “Môžete”…

…prišli z Viedne. A ich životný štýl je nasledovný. Zo dva tri mesiace popracujú, našetria na diesel a potom sa vyberú so svojou starou dodávkou do sveta. Robia to už cez 5 rokov. Majú v rodine pestovateľa, vďaka ktorému majú so sebou vždy dostatok “paliva” do fajky. Aj ma hneď ponúkli. Ja nefajčím, mám radšej rum. Kým zabafkali, ja som bez úspechu pobúchal po svojej navigácii a poskladal ju naspäť. Nenašiel som nič viditeľne pokazené. Skúsil som či naozaj nejde a… ide! Tak pomohlo pobúchať. Odložil som ju na horšie časy, keď budú na cestách mestá a križovatky a na oslavu som vytiahol svoje posledné deci tatranského čaju. Moji noví susedia sa vybrali na pláž. Ešte som im stihol zakričať, že je tam “Killerbird”, ale neverili mi. Za pár sekúnd sa s pišťaním rozbehli naspäť s útočiacim killerbirdom v závese.

Ešte sme dlho rozprávali, pozvali ma na večeru a ja som im za to sľúbil raňajky. Síce som na jedenie vlastne už nič nemal, ale to sa nejak spraví. Už dlho som nebol s ľuďmi. Porozprávali mi o tom ako strávili mesiace vo Švédsku. Ako kempovali týždeň pri jazere kde nebolo človeka. Ako sa im pokazila dodávka a opravil im ju zadarmo emigrovaný Srb. A rôzne iné príhody z ciest.

Bol som sa zoznámiť s killerbirdom. Hneď som objavil čo strážia. Všade po pláži boli roztrúsené hniezda s krásnymi strakatými vajíčkami. Vtedy som sa o killerbirdov začal báť, veď stačí aby prišiel jeden karavan so psom alebo mačkou a bude po vajíčkach. Tak krehká a zraniteľná príroda, ale je pekné vidieť, že sú ešte miesta aj u nás v preľudnenej Európe, kde i takto zraniteľné tvory prežijú. Snáď ešte prežijú…

…musel som ísť kúpiť sľubené raňajky, ale tu na severe je aj takáto akcia veľkým výletom. Najbližší obchod je vzdialený 40km…

 

…bol večer, vtedy je najkrajšie svetlo, často som stál a obdivoval…

 

 

…a ráno bolo ruské vajíčko (slepačie, nie killerbirdovské!). A po ňom som sa rozlúčil, povymieňali sa adresy a vrčal som ďalej svojou cestou…

 

 

…toto je ostrov Vestvågøy, takýto pekný…

 

 

 

…a tu je dedinka Ramberg…

 

 

…a tu bažina pri odbočke na Kvalviku…

 

 

 

…a tu sa sušia ryby na export do južnej Európy…

 

 

…tu je už noc, slnko svieti priamo zo severu a ja by som aj spal…

 

…pri osade Vestre, po 5 kilometroch štrkovou cestou som si našiel kúsok rovnej plochy na spanie. Zatiahlo sa a začala byť zima…

 

 

…pred spaním som si dal ešte prechádzku do osady. Bolo tam asi 10 domov a plechová búdka s nápisom “Hráme sa”…

 

…je tu dokonale ticho pri dedinke Vestre. Odporúčam toto miesto. Cesta je zlá, kamenistá, ale prostredie krásne, ani karavany, teraz v lete veľmi početné na Lofotoch, tam neprídu.

Túto noc som v snoch konečne neumieral, neboli tam draci, pterodaktyl, ani nič iné vyhynuté. Išiel som s Malinou do akejsi neznámej dediny. Bolo to na Slovensku, niekde pri našom meste, ale nie veľmi blízko, vlastne to bolo tak trochu ďaleko.  Bola tam postava, uvarila mi veľmi dobrú polievku. Neviem kto to bol, ani kde som bol. Ale zobudil som sa spokojný, akoby som tú polievku naozaj zjedol, akoby som s tou postavou bol rád. Malina ešte nikdy nebola na Slovensku. A nemôžem vedieť, či niekedy bude. Ale ak áno, tak tú dedinu nájdeme. Aj keby sme mali prejsť všetky do jednej. Tak to bude.