Už viac nebudem dávať do každého nadpisu “Malinová cesta”. Ale aj keď to v nadpise nebude, cesta nás čaká stále malinová, ba malinovejšia než kedykoľvek predtým. No ale poďme už ďalej, treba nám pokračovať v našom načatom dobrodružstve a všetko si postupne vyrozprávame. Najskôr sa vráťme kúsok naspäť v čase, do toho dňa na konci júna, keď som s vypätím všetkých svojich i nejakých zázračných síl a vašou podporou dobehol maratón pod polnočným slnkom v meste Tromsø, vysoko nad polárnym kruhom. Čo sa dialo ďalej? Podľa správnosti by bolo treba pokračovať na sever. Ale ešte nie. Niečo som vynechal, keď som sa ponáhľal stihnúť štart v Tromsø. Na svojej mape mám ceruzkou počmáraný neďaleký ostrov Senja. Tam poďme…
…nie je to veľmi ďaleko, ani nie 100km juhozápadným smerom na ostrov Senja…
…ráno sa obloha trošku hnevala, ale bol to len platonický hnev. Prvý krát po mesiaci v Nórsku sa mi predpoveď počasia zaplavila ikonkami slnka. Tak, prišiel čas objavovať…
…hneď ako sme vyšli s Tromsa, obklopila nás známa severská krajina…
…namiesto dedín s ulicami, krčmami a kostolmi len náhodne krajinou rozhodené drevené domky…
…úzka kľukatá cesta 862 ma priviedla do prístavu. Dnes kompa mešká. Ale nikto sa neponáhľa, všetci čakajúci sme sa rozložili v tráve. Zubaté slnko sa zo všetkých síl snažilo zohriať studený svet. Nebolo veľmi úspešné, ale zato príjemné. Po hodinovom meškaní loď prišla a hľa, ani polovica z čakajúcich áut sa na ňu nezmestila. Opäť som hrdý na Malinu, že ona malá, dvojkolesová, nemá tieto civilizačné automobilové problémy. Má však iné. Iniciatívny organizátor podpalubia sa rozhodol ju poviazať tak, aby sa na vlnách neprekotila. Našťastie mi nepripadal dôveryhodne, tak som ho zobďaleč sledoval a v poslednej chvíli priskočil zachytiť padajúcu Malinu, keď sa z nejakého iracionálneho dôvodu rozhodol ťahať ju lanom za predné koleso až kým nespadla zo stojana. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či sa nebojím cestovať sám. Toho sa nebojím, ale tohto áno… ľudskej nevedomosti, známej aj ako hlúposti, a to svojej vlastnej, ale najviac tej iných ľudí. Nevedomosť, amaterizmus, nekompetentnosť… to sú veci nebezpečnejšie, než všetky nástrahy divej prírody a teraz, na drsnej železnej podlahe trajektu nám opäť mohli ukončiť cestu malinovú. V najlepšom prípade Malinu len dobre doškriabať a niečo rozbiť. On nevedel, že ten stojan sa skladá smerom dopredu… no, nevedel…
…postrážil som Malinu, kým všetci zmätkujúci zamestnanci neodišli a až potom vyliezol na palubu obdivovať svet…
…dedinka pod kopcom sa volá Brensholmen, niekoľko rybárskych domkov a kostol. Je to dedinka o ktorej vám ani Google nič nepovie. Len to, že je a že odtiaľ pláva trajekt na Senju. Ja vám o nej poviem, že je to krásne miesto…
…plavba trvala vyše hodinu a nič zaujímavé sa počas nej nestalo. Okrem páriku ľudí, ktorí akosi nezapadali do vandrovnej spoločnosti spolucestujúcich. Obaja v žiarivo bielych teniskách, novučkých rifliach, ona mala do červenkasta prefarbené vlasy, on oholený do vyleštenia, voňali ako stredne veľká drogéria, proste párik aké nájdete prechádzať sa po Auparku, ale nie v tejto zemepisnej šírke. Ako som prekvapene obdivoval ich meštiacku naligotanosť, musel som sa pousmiať. Rozprávali sa totiž po Slovensky. Navyše som práve objavil komentár od blcháča na moje čerstvo predstavené maratónske fotky: “to je ale brada..”. Toľká posadnutosť výzorom od nás z domova. Všetci sme tu tak trochu zaprášený, niekedy umoknutý, uzimený, občas s blatom na topánkach a málo z nás sa cestou aspoň raz oholí. Sme tu inžinieri, doktori, profesori, vedci i umelci a sme v prírode a tak sme takí, ošumelí. Najlepšie to vystihol Petiar “No, niekto chodí krajiny spoznávať, niekto sa do nich ukazovať. :-)”.
Nechcem ten párik nijak hodnodiť, isto sú to milí ľudia. Ale tu vlastne nejde o nich, ide o nás všetkých, o to ako podliehame modernej kultúre televíznych reklám a obchodných centier. Tak veľmi, že aj nad 70 stupeň severnej šírky sme už niektorí schopní ísť našmínkovaní v bielych teniskách. Čo si o tom pomyslí príroda. Asi si treba priebežne dávať pozor na to, koľko z nás je ešte nás samých a koľko toho do nás natlačila spoločnosť, ktorej smerovanie je dnes tak trochu pochybné…
…no a toto je zaujímavé miestečko na ostrove Senja, ktoré uvidíte z trajektu keď poplávate okolo. Je to Gavlen, ani nie dedinka, ani nie osada, je to opustené miesto, nevedie tam žiadna cesta, nenájdete tam obchod. Tam len stojí čas…
…ostrov Senja je čarovné miesto. Cesty sú úzke a kľukaté, hryzú si cez kopce čierne tunely. Táto fotka má tiež svoj príbeh. Pôvodne som zastavil oveľa ďalej od tunela pri turistickej informačnej tabuli. Chcel som sa ponaťahovať a nakŕmiť. Ale hneď ako som zastavil, priletel sršeň. Ale bol to maxisršeň, veľký ako vrabec, aj keď to preháňam, ale takmer áno. A nebol sám. O päť sekúnd som bol obkolesený rojom maxisršňov, ktorí si už na mňa sadali, pridal som plyn a utekal ako sa len dalo. Viete ako rýchlo vie letieť roj maxisršňov? 40km/h. Do tej rýchlosti ma naháňali, potom zaostali a zastavil som odfotiť si tunel. Hneď ma začal obkolesovať druhý roj a tak som zas musel ufujazdiť…
…a ušiel som sem. Tri úzke tunely, jeden dlhý cez 5km ma doviedli do dedinky Fjordgard…
…dedinka si žila svojim absolútnym tichom, ktoré len vrčanie Maliny narušovalo. Obkolesená strmými svahmi, bola schovaná v tieni…
…snažil som sa vypočítať, kedy na túto dedinku svieti slnko. Z juhu nemôže, lebo ho zakrýva vysoký kopec. Na západe a východe je zas slnko príliš nízko a zrejme tiež nevystúpi nad hory. Takže jedine zo severu od mora… uprostred noci počas polárneho dňa, a to len keď nie je zamračené. Takže sem slnko vlastne nezasvieti…
…toto bola moja cesta, len moja, žiadne iné vozidlá sme nestretli, mňam…
…tu v zálive pri dedinke Ersfjord som našiel peknú pláž, na ktorej už bola utáborená väčšina cestovateľov z trajektu…
…tiež som sa uložil nakŕmiť sa, lebo od naháňačky so sršňami hladujem…
…dlho som chodil naboso po pláži. Moje tlapky (rozumej spodná časť chodidla) sú ešte pomačkané z včerajšieho maratónu a hrubý piesok, ľadová voda, to bola masáž najlepšia na svete. Veľmi som chcel vidieť veľrybu. Musia tu predsa byť veľryby. Ale našiel som iba veľkú vyplavenú medúzu…
…nakoniec som si rozložil stan na kopci nad plážou. Bola už neskorá noc… ja viem, že to je divné keď na tom obrázku svieti slnko a je noc. Je to zvláštne, zle sa tak spí, ale proste, je to tak…
…dovoľte mi ešte predstaviť ďalších turistov, ktorí sa tu so mnou utáborili. Je to nevyhnutné pre ukončenie dnešného príbehu. Na ceste je sivá motorka s vozíkom. Na nej cestoval postarší pár z Dánska. Dobrá vec taký fúrik, mali veľký indiánsky stan, gril a veľa vecí pre pohodlné dlhodobé cestovanie. Čierna dodávka patrí mladému Nemcovi asi v mojom veku. Mal v nej aj bicykel a kajak, na ktorom vybehol na more a nalovil ryby. Potom pochodil všetkých nás naokolo a pozval nás na pečenú rybu. No… kým lovil, tak my sme sa už všetci najedli, ale také pozvanie od cudzieho človeka je veru milé gesto. A nakoniec naľavo to veľké auto s malým prívesom…
…bol to pár dôchodcov z Nemecka, ale neboli to takí tí čo vypĺňajú autokary a organizované zájazdy. Toto boli dobrodruhovia, sú na ceste dva mesiace a neplánujú sa vrátiť domov do septembra. Ten príves je limitovaná verzia, má na streche vlastnú slnečnú elektráreň a vďaka svojej veľkosti môžu ísť kamkoľvek na rozdiel od megaprívesov a karavanov čo stretávam na väčších cestách. Keď som doobdivoval príves, pani sa zapáčila Malina, veľmi podrobne si ju poobzerala a vyspovedala ma. Rozprával som jej ako sme jazdili každé ráno do práce skrz pol Londýna, aký bol všade ruch a chaos, ako som mal veľmi dobrú perspektívnu prácu, ale v prázdnom svete bez akejkoľvek perspektívy na vlastné šťastie, a preto som odišiel, vybral sa na sever a som tu. A potom sa pani opýtala niečo, čo som nečakal a dodnes mi tá otázka zneje v ušiach: “So, you are happy now?”
Ani ona sama neverila môjmu “hmmmmmmm…yes.” Ani ja som neveril. Je to bez pochybností. Samozrejme že som šťastný, veď si plním svoj najväčší sen, dokázal som prísť až nad polárny kruh, je tu krásne, pokoj, kľud, včera som úspešne zabehol maratón, tak čo… čo ešte? Ráno som si navaril čaj a dočítal “Into the wild”. Povráva sa, že posledný zápis, ktorý Chris McCandless zanechal po neúspešnom pokuse o návrat do civilizácie, jeho posledná zachovaná myšlienka pred smrťou v severskej divočine, bola “Happiness is not real unless shared”. Tak to je taký typický záver komerčného bestselleru, ble. Ja som tu chcel byť sám… nie?
To je pekny objav, to zaverecne Nie . Gratulujem 🙂
Uz to ze pises tento blog je odpoved.
Dakujem, je to krasne, ze si to dokazal a dokazal sa podelit. Prave som ta objavil a uzivam si vianocny cas citanim.
Porovnavam tvoju story s Idioti na plavbe kolem sveta. Odporucam, cakam na dotlac. Co som kupil som rozdal tym s ktorymi to chcem zdielat.
A snivam – dokazat vypadnut z kolotoca. Nie uplne, na to ho prilis milujem, ale aspon obcas, nachvilu.
Blchúň to nemyslí zle s tebou. Tak nevymýšlaj
Mysli
to into the wild sa tam super hodi 🙂 ked som ten film pozeral, aj som si spomenul na tvoju cestu 🙂
prave som na facebooku nasiel, ze ti to nejaky scriptkiddie rmrfol. ach jaj. aspon “dufam” ze to bol fakt nejaky anonymny luzer, co netusil komu robi zle a len si cez google nasiel vhodne obete na svoj exploit, ktory 2 hodiny musel lamerit aby vedel ako sa vobec pouziva. ak to niekto spravil intentionally tak sa asi kazdy den vozi autiobusom do prace, ktoru nenavidi a v prvu noc pod holym nebom by sa posr.. od strachu keby okolo prebehla mys.
my chceme viac
my chceme viac
my chceme viac 🙂
viac ako mesacna prestavka, potom tri dni countdown.. .a potom jeden clanok. sme konzumni, nenazrani citatelia.
my chceme viac..
Neviem kde teraz si, ci uz si niekde doma a ukoncil cestu, ale ak si este stale v Skandinavii, odporucam ostrov Gotland dole pri Svedsku.
Chatky ci pozicovne lodi, kde niet obsluhy len oznam, kolko penazi mas hodit do kasicky si asi videl. Ale na Gotlande najdes obchody, kde ti napisu “vajcia stoja xy, chlieb yx, olej zx, vhodte do kasicky, ak chcete ucet tak si ho vypiste”.
Obchod s drevom na kurenie, pri ktorom je maly pickup “pozicajte si, odvezte si, peniaze enchajte v priehradke, ak ste auto zaspinili, tak ho umyte”
Stravil som tam teraz tyzden a je to zatial pre mna poklad celej Skandinavie (a presiel som ju za poslednych 10 rokov uz relativne dost klukato)
Gotland som tentokrat nenavstivil, z viacerych dovodov, ale aj preto, ze Gotland bude dobra motivacia sa do Skandinavie vratit. Vyzera to super z tojho opisu, dufam, ze tam este taky obchod najdem.
Opäť super!