Malinová cesta (29) – Bodo

Pohľadnicová modrá obloha je krehký stav v týchto zemepisných šírkach. A predpoveď počasia to potvrdzuje. Ak chcem ešte vidieť polnočné slnko, musím utekať ďalej na sever, z juhu ma totiž naháňa ten istý dážď, v ktorom som už strávil 10 dní. Krajina je krásna a je škoda ju prejsť rýchlo, ale ak sa zastavím, to mokré ľadové peklo ju rýchlo zmení na nepoznanie. Dnes teda hneď ráno prejdem poslednou krátkou kompou pobrežnej cesty a potom budem uháňať ako vietor do Bodo, odkiaľ premávajú lode na Lofoty…

…a tak sme šli…

…posledná kompa… tuším som strávil viac času na lodiach než na ceste…

…woooo, ľadovéééc… a pri ňom zase Jaro a Juro, stretávame sa po štvrtý krát, aký malý je tu svet 😀 …

…ale priznám sa, že tu som im už aj závidel silné motorky, táto cesta si pýtala rýchlosť…

…vzuuummmm…

…do Bodo sme prišli na trajekt o tretej na Lofoty, ale hneď nám oznámili, že ho zrušili pre poruchu lode. Tak sme mali dve hodinky času, za ktoré som zjedol svoje prvé drahé kúpené nórske jedlo zo stánku… riadny tučný hamburger. No po troch týždňoch si už hádam zaslúžim trošku tukov, pekne som schudol. Tiež som sa porozprával so slečnou v stánku. Bola to švajčiarka, čo v Bodo študuje “sustainable management”, vie plynulo 8 jazykov, vysvetlila mi ako prežiť polárnu noc a Jaro ma prišiel zdrbať, že ju balím keď to má tak 16 rokov. No podľa mňa je úspech, že som sa vôbec niekomu prihovoril, pretože v preľudnenom Londýnem kde som trávil dni nespočetnými meetingami, konferenciami, hodinami v plnom metre a v preplnených uliciach, som si vypestoval peknú sociofóbiu. Od ľudí najradšej utekám, s nikým sa nerozprávam a toto tu znamená, že mi Nórska opustenosť začína pomáhať byť spoločenskou bytosťou. Je celkom fajn niekoho zaujímavého spoznať. Možno sa budem prihovárať viac.

Takto vyzerala naša cesta po pobreží za posledných 10 dní…

… v prístave parkoval Hurtigruten – pobrežná loď, ktorá pláva z Bergen na juhu až do Kirkenes celkom na konci Nórska pri hranici s Ruskom, pričom zastavuje v 32 mestách a dedinách vo fjordoch pozdĺž celého pobrežia. Podľa kritikov “najkrajšia plavba na svete”. Strašne zahúkala a vystrašila celý prístav ako odplávala ďalej na sever…

…nie dlho potom sme odplávali aj my do Moskenes na Lofotoch…

…za nami ostalo priemyselné Bodo…

…a pred nami 3 hodinová plavba…

…na Lofotoch sme pristavili večer o deviatej…

…bolo pekné svetlo, tak som sa ešte dlho hral s fotoaparátom…

…zdanlivo do ničoty vedie most…

…a do dedinky s 10 obyvateľmi 2km dlhý tunel…

…blížila sa polnoc, more sa zvláštne parilo,…

…utáboril som sa na mieste zvanom Eggum…

…a dlho do noci sa pozeral na oceán a polnočné slnko…

…spomínal som na život predtým. Veľa vecí, ktoré som prežíval v meste každý deň mi pripadá nezmyselných. Veľa vecí, ktoré veľa ľudí prežíva každý deň mi pripadá nezmyselných. Úplne odpútaný od každodenných problémov, radostí a samozrejmostí moderného sveta, si uvedomujem, že moje myslenie začína pracovať inak. Premena začala.