V hukote neutíchajúceho dažďa som veľa nenaspal. Ráno, pokiaľ pršalo o trošku menej, som sa bleskovo zbalil a vrčal ďalej na sever, v nádeji, že ak pôjde horská cesta dosť vysoko, možno ma vyvedie až nad oblaky. Aurlandsfjellet je stará cesta, ktorá sa používala predtým, než hory preťal 24,5 km dlhý tunel, najdlhší cestný na svete. Autobusy s turistami ho prechádzajú ako atrakciu. Nám s Malinou by trvalo ho prejsť pol hodinu. Ale my radšej pôjdeme deň… kľukatou starou cestou do oblakov vysoko nad tunelom.
Rátal som s tým že v Nórsku nebude vždy slnko svietiť… išiel by som do Španielska, kebyže idem za slnkom. Ale baliť mokrý studený stan… brrrr, zima zima… dnes by som sa veru nikam nepohol, kebyže Malina nemá tie vyhrievané riadítka, čo sme jej v Londýne pred odchodom nainštalovali. Niekedy až pália… aká to slasť…
…dnes svet nemal v pláne rozbaliť sa z hmly…
…loď duchov, kĺzala sa hmlou, zvláštne vŕzgala a tie zvuky sa odrážali od stien útesov okolo fjordov… rozhodne loď duchov…
…červená je v takomto počasí bezpečná, dobre viditeľná, to áno…
…vyšplhali sme sa k najvyšším Nórskym vodopádom. V mliečnej hmle bolo počuť len hukot ako keď okolo prejde vlak s uhlím… a ťahá ho starý ruský Sergej… no vidieť bolo len bielu hmlu. Na samom konci cesty Hardanger, celkom hore na planine nás čakal zvláštny svet…
…oblaky okolo nás lietali všetkými smermi, leteli hore, padali dole, plazili sa po ľade…
…biela hmla, biele oblaky, biely sneh, biely ľad, biely čln… takto to teda vyzerá v nebi…
…cez celý chaos vodných pár sa kde tu predral lúč slnka a pálil oči v tej belobe navôkol…
…skutočne absurdné scenérie dokáže príroda vytvoriť svojimi všetkými formami vody…
…keď sme zostúpili dole na druhej strane hôr, veselo si už medzi oblakmi presvitalo slnko… tak sa dá aj na skútri ujsť dažďom 🙂 …
…cesta číslo 50 nepatrí do oficiálneho výberu najkrajších ciest, možno preto som na nej nestretol žiadne karavany, autobusy, dokonca ani autá, bola prázdna… a prekrásna…
…na konci sa sústavou šialene uzučkých neosvetlených tunelov zamotaných samých do seba, ktoré pripomínajú skôr bane než cestné tunely, dovlní z hôr na úroveň mora k Aurlandsfjorden…
…ach tie oblaky, akoby sa nevedeli rozhodnúť ktorých smerom je obloha, putovali po svahoch hore dole, alebo sa mačkali v úzkom fjorde na hladine…
…bolo už neskoro večer, keď sme zastali na úpätí cesty Aurlandsfjellet, ale nebol som unavený, bol som rád, že neprší a preto som ešte nezaložil tábor…
…stúpali sme hore…
…je asi 10 hodín večer, väčšina sveta vypína večerný program a ide do postele, alebo potiahne ešte jeden seriál. Niet tu živej duše. Nefúka vietor, ani vánok, je absolútne ticho… absolútne.
…slnko zapadá pomaly, čas plynie pomaly, nič sa nehýbe…
…je takmer polnoc, a my stále stúpame nad oblaky…
…z ľadových plání ťahá chlad, ale vzduch je teplý…
…neviem, či svet naokolo je ešte realita, zatiaľ som dnes večer nestretol živého tvora. Je vôbec povolené prechádzať takouto krajinou na červenom skútri?…
…už je hlboká noc, zem je ponorená do mlčiaceho šera, len oblaky sú stále osvetlené polnočným slnkom…
…nadránom sme zišli k moru na druhej strane. Sognefjorden… najdlhší zo všetkých fjordov. Našiel som si pekné miesto na utáborenie na plošine pri vode, ktorá kedysi slúžila ako prístav pre kompu…
…Aurlandsfjellet… také ťažké slovo, aspoň 10x som ho zabudol, kým sa mi to podarilo zapamätať. Často som si tú cestu pozerával na mape v londýnskej kancelárii. “Všetci pôjdu tunelom, bude tam málo áut, to bude dobrá cesta.” hovoril som si. To ako som dnes v noci prechádzal Aurlandsfjellet, to sa nedalo predvídať, naplánovať, vysnívať. To bolo celé z iného sveta… tak trochu absurdné, surrealistické dobordružstvo. Odišiel som na túto cestu odpútať sa od moderného kapitalistického sveta modernej civilizácie, vidieť ho z externého pohľadu s jeho výhodami aj chybami a skúsiť nájsť vlastnú pravdu, vlastné myšlienky v hĺbke seba samého, udupané zhonom veľkomesta. Každý deň mal byť k tomuto malý krok. Noc na Aurlandsfjellet, tá bola veľký skok. Prvý krát ma napadlo, že to snáď nakoniec dokážem.
tak toto ma dostalo uplne…. ta fotka 18……to je nieco nadherne……… dakujem za to, mam novy cestovatelsky sen..!!!
Ano, toto je jeden z najuzasnejsich krajov ake som kedy videl. Mozem len odporucat.
…hej, nasiel som ho v spame… on si totiz filter rovnako ako ja myslel, ze “dakujem za K.” nedava zmysel a tiez si zistil, ze domena @tvojblchacik.sk neexistuje. Pis slusne a prejdes cez filter 😛
Managire, ta dufam, ze kedz dojdes, budem v rukoch drzat I knizne vydanie, bo mna sice moc nebavia cestopisy ale tote tvoje s velo obrazkami ma velo bavia:)
No, nieco vymyslime, ked dojdem… ale najprv si dame za jedon 😀
No, nieco vymyslime, ked dojdem… ale najprv si dame za jedon 😀
som napísala komentár a neodoslalo mi ho 🙁 asi cenzúra
kostolíík
Ake K? Preco nedalo? Co to taras? Ja ti nic nerozumiem.
Ake K? Preco nedalo? Co to taras? Ja ti nic nerozumiem.
ďakujem za K. inak nedalo sa mi to napísať do blogu 🙁 škoda. a vieš čo? je tam krásne ja keď zima :)))) dúfam, že máš teplú čiapku
ďakujem za K 🙂
ďakujem za k… 🙂
zase krásne 🙂
zase krásne 🙂
naozaj neuveritelne krasne 🙂 cim dalej, tym viac ti zavidim 🙂