Deň ako tento sa nestávajú len tak spontánne. Na začiatku boli roky, keď som červené Vespy obdivoval len vo výklade. Po nich prišli roky odkladania do prasiatka. A aj keď už bola Malina moja, každý mesiac som jej dokúpil nejaký doplnok, aby bola nakoniec pripravená na veľkú cestu, ktorú som jej predurčil. Dúfal som, že sa nám podarí prežiť aspoň jeden jediný deň na nejakej odľahlej horskej ceste uprostred krásnej scenérie, kde sa konečne vyšantíme tak, že tie roky úsilia tomu všetkému dajú zmysel. Len jediný deň, ktorý si navždy zapamätám… prišiel práve dnes…
DEŇ 4 – Lake District
Pondelok, 25 apríl 2011
Väčšina našich ciest za posledné dva roky bola po prepchatom Londýne, čo znamenalo len prepletanie medzi nekonečnými kolónami, semafory, križovatky a stráženie si vlastného života pred agresívnymi vodičmi, taxikármi a návštevníkmi z exotických krajín ako India, kde sa prednosť v jazde nepoužíva. Po 15,000km takýmto štýlom som rád, že som živý a zdravý mohol vyraziť na svoju Malinovú Cestu, ktorá nás po 3 dňoch cesty na sever doviedla do Lake District.
“Úzka cesta, ostré zákruty. Cesta vhodná len pre osobné autá a ľahké vozidlá. V zime nevhodné pre akékoľvek vozidlá.” A ešte výkričník! A stúpanie 30%!…
…inými slovami tie značky hovoria… “Táto cesta je raj pre malý červený skúter” a výkričník!…
…hneď ráno som odstránil všetkých 50kg batožiny, ktoré so sebou vláčime…
…a pustili sme sa smerom k horám…
…obišli sme jazero…
…ovečku…
…stúpali vyššie a vyššie…
…a ešte vyššie…
…doprava a hore, doľava a hore, doprava a hore, doľava a hore,…
…v diaľke na obzore sa modralo more a v dolinách zelenali pasienky…
…zdravili nás turisti…
…Malina mi poslušne pózovala…
…cesta bola rozprávková, akoby pre Malinu postavená…
…scenérie zas akoby pre môj fotoaparát stvorené…
…z diaľky som pozoroval ako sa cez Hardknott Pass nešikovne lopotili autá…
…to bola výhoda, že nepotrebujem parkovisko ako oni, ale zastavím sa kdekoľvek a obdivujem a nezavadziam…
…napríklad aj tu…
…a tu…
…je to vzorná náhrada za bicykel, i keď v na takejto ceste by som ani tým neopovrhol…
…dlhé, kľukaté klesania po úpätiach…
…krkolomné zákruty…
…a horské scenérie, to je raj pre všetko dvojkolesové…
…často som sa čudoval, načo sa tu ľudia trápili postaviť takúto cestu…
…v každom prípade sa im podarila krásna…
…keďže ani najvyšší priesmyk sa mi nezdal dosť vysoko, vybral som sa ešte vyššie pešo…
…len taký ľahký 2-hodinový výstup…
…a celý svet bol podomnou…
…tak som strávil deň medzi horskými priesmykmi Hardknott Pass a Wrynose Pass…
…jeden dokonalý deň…
…a naučil som sa to, že keď sa o niečo snažím dostatočne dlho, tak ten deň nakoniec môže prísť, bez ohľadu na jeho neuveriteľnosť.
Jo, uz mi chybali tvoje clanky, toto som objavila az po tvojom upozorneni na “smecku”…kazde rano jedna malinova cesta a den moze zacat… pises a fotis tak dobre,ze po docitani mam trochu problem vratit sa do reality 🙂
uf, tvoje fotoclanky su uzasne, momentalne nemam viac slov… 🙂
Tak som rad, ze sa dohananie paci 🙂