50 nocí nezapadlo slnko. Ešte včera sa pomaly kĺzalo nocou nad vodou a po kúskoch presvitalo pomedzi borovice. Ale čím ďalej od severu, tým klesá nižšie, až raz nevyhnutne príde noc, keď zapadne príliš hlboko pod korene v zemi a zostane len tma, aby trápila. Bol to jeden krásny polárny deň, bez strachu z večera, bez ťiaže noci a všetkých problémov s ňou spojených ako chlad, temno a nutnosť schovávať sa pred ňou do akejkoľvek formy ubytovania. Teraz sa budem musieť naučiť prežiť v tme…
…ciest je na severe málo. 400km po hline… 3 defekty, nekonečné lesy…
…plytké jazerá a večné búrky…
…stý kopec a sté údolie, kam až vedie cesta na juh, musí to byť ďaleko…
…keď je sobov viac než dva, neuhnú sa z cesty, vtedy pri nich zastavím a počkám kým sa neodídu pásť ďalej…
…teraz nemajú veselé obdobie, týrajú ich komáre, sú nervózne a skáču do cesty… a naozaj je to ako v knihe spomienok zo Sallivaary, pasú sa proti vetru…
…koľko toho povie odraz jazera… ukáže nám čo je na druhom brehu a dá nám predstavu ako je to ďaleko, aj keď ten breh nevidíme. Odraz predmetu predstaví veľa, ale sám seba zatají. Ako ľudia, tiež sa len odrážajú. Ktovie kde je originál… hore nad nimi, ako stromy nad svojim odrazom?…
…a kde sú vlastne ľudia? Dole na juhu v ruchu a znohe sa naháňajú?…
…štvrtá biela noc vo fínskom lese…
…a piaty deň na hlinenej ceste…
…a zrazu široká asfaltová známka civilizácie…
…už môžem ísť rýchlejšie, všetko ide rýchlejšie…
…na juh za tým moderným dravým svetom…
…práve v ten deň to začalo. Stmavol najprv les, aby nám vzal schopnosť vidieť…
…po ňom začalo černieť jazero…
…stmieva sa, bude noc.
Stál som v malej dedine pred obchodom s chlebom na večeru. Po ulici sa prechádzali ľudia, slečny obdivovali terénne motorky svojich vrstovníkov, pani z benzínovej pumpy ma ešte ochotne nechala natankovať, potom zamkla a odišla domov. Aj ostatní z ulice odišli do svojich domov. Ochladilo sa. Noc mi uzavrela cestu, dnes už nemám kam ísť v neznámom svete. Stratil som sa z dohľadu ľudí a uložil sa do trávy k jazeru. Prišiel ku mne strapatý hnedý sob, povedal som mu “nefuň, chcem spať”… len dupal a hrabal, nakoniec sa niečoho zľakol a ušiel. Tak skončil polárny deň.
Neskutočne krásne. Fotky, ale i tie riadky 🙂 Čítam si postupne článok za článkom a tíško závidím. Snívam o takýchto cestách a presne takomto zaznamenávaní. Nechce sa ti niekedy zastaviť v Košiciach tak ako si bol v Liptovskom Hrádku? 🙂
Tie soby sú krásne, a tých 50 nocí, neopísateľné. Jedna Zem, jeden život, milión prekvapení.
Ďakujem Patrícia, vyzerá to, že sa tento mesiac zastavím v Prešove na takúto besedu…
https://www.facebook.com/events/374500479238362/
No, ale určite prídem raz navštíviť aj Košice 😉
tie tmave mraky nad jazerom su uplne krasne…
Super 🙂
50 nocì nezapadlo slnko … divnà to predstava …