Malinová Cesta (5) – Isle of Arran

Takú vlhkú severskú zimnú noc nebolo ľahké prespať. Raz som sa zobudil na to, že niekto behá okolo môjho stanu a kričí. Ale len čo som na kúsok rozopol spacák, vbehla dnu taká zima, že som sa hneď zachuchlil naspäť a bolo mi jedno čo sa vonku deje. Signál na telefón ani internet neexistoval, takže som len podľa svojho verného GPS navigátora vedel kde som a ako sa odtiaľ ráno dostanem. Hneď ako sa rozbrieždilo, spustil som Fulejmana… môj malý benzínový sporáčik. Čaj síce nemám dobrý… nejaký malinový, čo chutí ako sirup. Nie všetko malinové je dobré. Ale vtedy to bola najlepšia vec na svete… mňam horúca voda.

DEŇ 6 – Arran
Streda, 27 apríl 2011

…musel to byť len sen, že niekto v noci u mňa bol, alebo to boli víly, strašidlá, ochechule, pretože naokolo som ráno nevidel živej duše. Ale videl som konečne Loch Bradan, z ktorého som za tmavej noci počul iba nepravidelný čľapot vĺn…

…bezohľadu na zimu, zamieril som do najbližšej dediny, smerom na sever…

…spravil sa ďalší krásny jarný deň, tu je jar ešte v plnom rozkvete, taká aká bola u nás dole ešte niekedy dávno v marci…

…pomedzi farmy, družstvá, statky som sa poprepletal do mesta…

…do mesta Ardrossan, kde končí moja cesta suchozemská…

… Malina má na sebe malú kameru, a tu ma načapala ako kupujem lístky na loď. Plávala až o hodinu, čo sa mi veľmi páčilo, lebo som mal čas posedieť si na vyhriatom asfalte, dobre sa nakŕmiť, poleňošiť a konečne si trochu oddýchnuť. Uvedomil som si, že musím spomaliť. Všetko čo robím, tak robím na 100%… a ešte trochu viac. Dávam si na deň priveľké vzdialenosti, príliš veľké ciele. Musím si začať rezervovať nejaký čas aj na jedenie, spánok, oddych a iné veci, ktoré sa na bežnom výlete robia.

…keď prišla loď a prerušila moje meditovanie, otvorila zobák…

…a urobila HAM…

…plávame len kúsok…

…na obzore vidím už z prístavu hory ostrova Arran…

…a za sebou nadobro zanechávam veternú krajinu južného Škótska…

…Isle of Arran…

…medzi stromami na pobreží vykúkali zámky a vidiecke sídla…

…na ostrove existoval opäť iný svet…

…pri ceste a v parkoch rástli palmy…

…každý dom mal niečo červené…

…vyšplhali sme sa hore do stredu ostrova…

…a dole na druhú stranu…

…do mestečka Lochranza…

…toľko vecí je na tomto obrázku: prázdne parkovisko, kde nikto nečaká na kompu, naľavo vlajka lodnej spoločnosti Caledonian MacBrayne, v strede značka kde padá auto z móla, pod ňou nápis “vitajte v Lochranze” po Gálsky aj po Anglicky, vzadu na žltej tabuli svieti, že kompa príde zachvíľu, napravo tabuľka čo hovorí, že zmrzlina sa predáva tu…

…ako som čakal na kompu, rozmýšľal som ako je možné, že na prahu takých mocností ako Anglicko, Írsko, pri večných nájazdoch Vikingov a Nórov, si tu ľudia dokázali uchovať svoju kultúru a tak pradávny jazyk ako Gálština…

…a už ide, Caledonian MacBrayne. Caledonia… tak nazývali Škótsko Rimania…

…viezol som sa len ja a dve autá s turistami…

…a už sa vzďaluje Lochranza…

…za pol hodinku sme preplávali úzky prieliv…

…a pristáli sme v… v ničom, na takom betóne na kameňoch, kde nič nebolo, žiadny prístav, žiadne mesto ani dedina, ani dom…

…kompa odplávala, dve autá odišli a zostal som tam celkom sám…

…nezostávalo nič iné, len pokračovať na sever…

…krajinou opradenou pradávnosťou…

…dávne posvätné miesta sa tu našli takmer v každej dedine, aj kdekoľvek v poli, škoda že múdrosť ich významu zanikla v tisícročiach a nám zostáva len čudovať sa a dohadovať kto čo prečo tu vztýčil v poli modré kamene…

…cez mnohé tak tajomné miesta sme večer dovrčali do mestečka Oban a rozložili sa na noc…

…kemp som našiel úplnou náhodou keď sa stmievalo. Pani majiteľka otvorila také dvere ako majú kone v stajni, že sa otvorí len horná polovica a dolná zostane zavretá a zapísala si ma. Ako som si rozkladal stan, zdalo sa mi, že Malina, ktorá stála hneď pri mne sa akosi vzďaľuje. Ani som sa nad tým nestihol zamyslieť a žuch… už sa prekotená rochnila v tráve. Spomenul som si ako jeden skúsený Vespa-jazdec na fóre písal, že v mokrej tráve treba oprieť Vespu o bočný stojan a nie dvíhať ju na ten stredný s nožičkami, pretože jedna nožička sa zaborí a Vespa sa prekotí. …Aha… No je to už jej tretie prekotenie a bolo veľmi jemné do mokrej trávy, takže sa zaobišlo bez škrabanca. Myslím si, že odpadla, lebo už nevládze. Ale musí, ešte nás čaká dlhá cesta.